Boj evanjelikov za náBOŽenskú slobodu karol kuzmány úvod




Дата канвертавання24.04.2016
Памер30.64 Kb.
EVANJELICKÁ_BOHOSLOVECKÁ_FAKULTA_UK,_BRATISLAVA

KATEDRA CIRKEVNÝCH DEJÍN


Vedúci seminára: Doc. Daniel Veselý


Názov seminára:

BOJ EVANJELIKOV ZA NÁBOŽENSKÚ SLOBODU



KAROL KUZMÁNY

Úvod
Karol Kuzmány nesporne patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti všeobecných i cirkevných dejín 19. storočia. Jeho dielo, či už na poli kultúrnom, literárnom alebo cirkevnom, je prínosom pre generácie, žijúce bezprostredne po ňom, no aj pre našu súčasnosť - generáciu takmer 200 rokov po jeho narodení.

Moja práca mala byť pôvodne zameraná len na Kuzmányho boj o náboženskú slobodu. Jeho prínos je však taký veľký, že nie je možné obísť ostatné oblasti jeho pôsobenia. Ponúkam preto ucelenejší pohľad na Kuzmányho pôsobenie a dielo. Verím, že táto práca prispeje k tomu, aby sa meno Karola Kuzmányho dostalo do povedomia širšej verejnosti, nakoľko, žiaľ, meno tohto velikána je našej verejnosti málo známe. Presvedčil som sa o tom pri zbieraní materiálu pre túto prácu, keď pracovníkom odborných knižníc meno "K. Kuzmány" nič nehovorilo. Je to škoda, pretože oboznámenie sa so životom a dielom K. Kuzmányho môže človeka obohatiť a motivovať k ďalšej práci. Tento názor vyslovujem vďaka vlastnej skúsenosti, získanej pri štúdiu osobnosti K. Kuzmányho za účelom napísania tejto práce.



Život Karola Kuzmányho
Karol Kuzmány (spolu s Jánom Chalupkom a Samom Tomašikom) spája generáciu Kollára, Šafárika a Hollého s generáciou Štúrovcov.

K. Kuzmány sa narodil v Brezne (nad Hronom) 16. novembra 1806 otcovi Jánovi Kuzmánymu (1752-1824) a matke Zuzane, rodenej Prievidzkej ako posledné z desiatich detí. Už štyria predkovia jeho línie boli vyštudovaní ev. farári a táto cesta čakala aj jeho. Mal sa stať 5. farárom Kuzmányovskej rodiny.

Do školy chodil najprv v Brezne, pričom ho otec vyučoval gréčtine. V rokoch 1817-1820 navštevoval nižšie gymnázium v Dobšinej, kde sa podučil nemčine, a 2 roky (1820-22) strávil v Gemeri, kde sa učil maďarčine.

V roku 1822 nastúpil na chýrne Ev. lýceum do Bratislavy, kde v tých časoch pôsobili profesori: Hamaliar, Bartolomides, Pálkovič, Tablic a ďalší. Po skončení tejto školy robil rok vychovávateľa v rodine J. Prónaia v Romhányi, pričom sa pripravoval na štúdium do Jeny. V tomto úsilí ho podporoval aj J. Kollár, za ktorým Kuzmány odcestoval do Pešti.

Na jeseň v roku 1828 odišiel na vysnené štúdium do Jeny, kde počúval prednášky profesorov Frieda, Schota, Ludena, Stickela a iných. Navštívil aj básnika Götteho a v Berlíne sa stretol so Schleiermacherom a s Heglom, ktorého filozofiu však kriticky odmietal, na rozdiel od neskorších Štúrovcov. Po roku sa na spiatočnej ceste zastavil v Prahe, kde sa stretol s Jungmanom a Palackým, potom navštívil Krakov a naplnený smútkom nad úpadkom slovanského povedomia a ich hrdosti vrátil sa domov.

V roku 1829 nastúpil ako vychovávateľ u Cékušovcov, a krátko nato ho prijali za učiteľa na Kežmarské lýceum. V roku 1830 však odišiel za kaplána k biskupovi Adamovi Lovichovi do Banskej Bystrice, kde pobudol 3 mesiace a ešte v tom istom roku ho vysvätili a zvolili za farára do Zvolena. Po smrti Adama Lovicha sa však v roku 1832 vrátil do Bystrice. 7. augusta 1832 sa aj oženil s Karolínou Zuzanou Kellnerovou (1814-66), z ktorou mal 2 dcéry (z nich Ľudmila (1839-63) bola manželkou Jána Jesenského) a 3 synov, z nich bol Karol Ladislav a Pavol Michal.

Kuzmány v Banskej Bystrici pôsobil od roku 1832 až do roku 1849. Počas tohto obdobia zastával mnohé posty. Stal sa napríklad seniorálnym pokladníkom (1837), dozorcom škôl (1846) a pol roka bol dokonca predsedom Zvolenskej stolice (1849). Keďže bol v tomto období cirkevne i literárne činný, (bojoval proti násilnej maďarizácii, stál v prvých šíkoch pri podávaní rekurzov a prestolných prosbopisov), množili sa, najmä v revolučných rokoch, útoky a nátlak na jeho osobu, preto po smrti Š. Krčméryho odišiel do Viedne (1849), kde sa stal profesorom praktickej teológie na viedenskej univerzite. Pôsobil tu celých 10 rokov a nachádzal útočisko po boku J. Kollára a iných národovcov, ktorí sem ušli.

Stal sa prívržencom tzv. cisárskeho patentu, ktorým sa mu podarilo v roku 1859 obmedziť vplyv aristokracie pri voľbách farárov a inšpektorov. Hneď nato bol zvolený za prvého "patentálneho superintendanta" a z toho dôvodu odišiel v roku 1860 do Martina, ktorý si vybral za svoje pôsobisko, nakoľko Bystrica sa odklonila od patentu a hrozilo mu tu neustále nebezpečenstvo.

Počas svojho pobytu v Martine pracoval na poli cirkevnom (ako biskup), no aj na poli kultúrnom. Kuzmány už v roku 1850 vypracoval stanovy inštitúcie, ktorá by bola výsostne slovenskou kultúrnou ustanovizňou. Stál na čele Slovenského memorandového zhromaždenia, ktoré sa konalo 6. až 7. júna 1861 v Martine, a na ktorom sa ľud slovenský rozhodol vymôcť si takúto inštitúciu - Maticu slovenskú. Zámer sa vydaril a Kuzmány sa pri jej zrode v roku 1863 stal jej prvým podpredsedom. V ten istý rok dostal od viedenskej univerzity titul ThDr h. c.

Karol Kuzmány zomrel po krátkej chorobe 14. augusta 1866 v Turčianskych Tepliciach (vtedy Štubnianske Teplice) a bol pochovaný na národnom cintoríne v Martine ako prvý významný slovenský národovec. Postavili mu hrobku, okolo ktorej potom pochovávali ďalších významných dejateľov. Jeho manželka, družka jeho života, zomrela dva týždne po ňom a bola pochovaná v rodinnej hrobke Kellerovcov. Dve duše, celý život spolu žijúce, boli po smrti takto navždy oddelené.



Patentálne boje
Karol Kuzmány, hoci sa venoval práci literárnej i národnej, stále bol v prvom rade farárom, a to farárom veľmi zanieteným. Z jeho kázní sa zachovalo tlačených iba 10, no význam jeho práce možno nachádzať aj v dielach, ktoré vydal. Boli to: Učebnica pre stredné školy (1838), Nové pašie (1839), Životopis Martina Luthera (1840), Konfirmačná príručka (1843), Lutherov katechizmus (1845) a okrem toho evanjeliár a návrh novej agendy.

V období jeho pôsobenia na viedenskej univerzite vydal učebnicu rakúskeho cirkevného práva na 697 stranách (1854) a príručku o manželskom práve (1859).

Na katedre praktickej teológie učil homiletiku, cirkevné právo, káznodějství, liturgiku, bohoslužobnosť, pastorálku, duchovní otcovství, katechetiku - vyučování mládeže a popritom sa aj tu venoval kazateľskej práci. Po Kuzmánym na tejto katedre pôsobil ešte Ján Seberíni, no po ňom už Slováci nemali svojho profesora praktickej teológie až do roku 1919. Až od tohto roku existujú dejiny slovenskej evanjelickej teologickej fakulty.

Po potlačení revolúcie (1848-49) rakúska vláda nastolila absolutistický režim. Čoskoro však v celej krajine zrušila výnimočný stav a snažila sa upraviť svoj vzťah k cirkvám. Tento proces "zmierovania" začal uzavretím konkordátu s Rímsko-katolíckou cirkvou. Potom, po porade s predstaviteľmi protestantských cirkví, boli vydané zvláštne úpravy pre tieto cirkvi - Cisársky patent (1. 9. 1859 v Uhorsku, o 2 roky neskôr aj v Rakúsku). Tento patent mal byť vlastne ústavou pre evanjelické cirkvi v Uhorsku. Zavádzal tzv. synodálno-presbiteriálne zariadenie. Išlo v podstate o demokratizáciu cirkevnej správy. Predtým (od čias Peštianskej synody 1791) mali svetskí páni moc nad cirkvami až do takej miery, že župani a kniežatá mohli svojvoľne zvolávať konventy a rozhodovať o dianí v cirkvi. Cisársky patent mal zrovnoprávniť duchovných so svetskými pánmi. Znamenalo to značné obmedzenie vplyvu aristokracie na dianie v cirkvi.

Tento patent uvítali takmer všetci evanjelici (na čele s Kuzmánym) a prijala ho väčšina cirkevných zborov. Keď sa však do celej veci začala miešať politika a zo strany svetských politicky angažovaných činiteľov v cirkvi prichádzalo zastrašovanie, mnoho zborov sa zo strachu od patentu odklonilo. Tak sa v Uhorsku, aj medzi evanjelikmi, vytvorili dve skupiny. Prívrženci patentu - patentalisti a odporcovia patentu - autonomisti. Autonomisti totiž tvrdili, že patent je zasahovaním do autonómnych práv cirkvi. Patentalisti postupne nadobudli dojem, že im hrozí menšie nebezpečenstvo od patentu ako od samotných autonomistov. Ukázalo sa totiž, že starosť o autonómiu cirkvi zo strany autonomistov je len zámienkou pre uskutočnenie ďalších cieľov autonomistov na Slovákoch. Títo navyše už mali svoje smutné skúsenosti z násilnej maďarizácie pri propagácii Únie, prestolného prosbopisu a pod.

Karol Kuzmány, ako navrhovateľ a prívrženec cisárskeho patentu stal sa prvým "patentálnym superintendantom". Pôvodne si chcel za svoje biskupské sídlo zvoliť Banskú Bystricu, kde predtým 17 rokov pôsobil, no Bystrica sa stala autonomistickou a Kuzmánymu na fare vybili okná a nakreslili šibenicu. Preto si za biskupské sídlo zvolil Martin, kam sa v roku 1860 aj nasťahoval.

Ako biskup starostlivo a zodpovedne viedol cirkev. Na požiadanie kázal v Martine, no nechcel narúšať parochiálne právo tamojšieho kňaza, preto navštevoval cirkevné zbory, robil pastorálne návštevy a viedol konventy, na ktorých sa rozoberali pre cirkev významné otázky. Triumfálnou bola jeho cesta po dolnej zemi, na území terajšej Juhoslávie.

Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní (1867) sa osud Slovákov dostal do rúk uhorskej vlády, ktorá patentálne superintendancie hneď zrušila. Krátko po tomto kroku bola zrušená aj Matica slovenská i 3 slovenské gymnáziá. Karol Kuzmány sa týchto prevratných udalostí však nedožil. Pán Boh ho ušetril pohľadu na to, ako sa Kuzmányho dlhoročné úsilie mení na "prach". Po Kuzmánym prevzal funkciu patentálneho biskupa na jeden rok J. M. Hurban. Na cisársky patent však najviac doplatil M. N. Hodža, ktorý musel ujsť do vyhnanstva v Těšíne.



Piesňová tvorba Karola Kuzmányho
Rovnako ako Kuzmányho literárna tvorba je významná aj jeho piesňová tvorba. Kuzmány napísal zopár jednoduchých malebných ľudových piesní. Niektoré z nich (štyri čiastky roka; Na svite štebocú lastovičky; Nic se neboj, šuhajíčku; Aj hej, len vždy veselo) prevzal aj J. Kollár do svojej zbierky "Národňje spievanky".

Kuzmány bol celoživotným bojovníkom za práva Slovákov. Bol svedkom násilnej maďarizácie, na vlastnej koži pocítil trpkosť zrady a sklamania, keď stál pri zrode prosbopisov a bol svedkom zneužívania moci vrchnosťou. Práve v takomto citovom a duševnom rozpoložení napísal svoju nesporne najznámejšiu - hymnickú - pieseň, ktorú nazval: "Sláva šľachetným":

"Kto za pravdu horí v svätej obeti,

kto za ľudstva právo život posvätí,

kto nad krivdou biednych slzu vyroní,

tomu moja pieseň slávou zazvoní..."

Táto pieseň bola zverejnená 4. apríla 1848 a od roku 1874 sa spievala na všetkých slávnostiach. Po Tomášikovej "Hej, Slováci" a Matuškovej "Nad Tatrou sa blýska" sa Kuzmányho "Sláva šľachetným" stala treťou hymnickou a najmladšou piesňou. Kuzmány ju napísal na melódiu Maxa von Schlenckendorfa: "Freiheit die ich meine" a 4. marca 1861 ju napísal po česky do pamätníka A. Ostrolúdskej.

Druhou známou a významnou piesňou K. Kuzmányho je pieseň: "Do zbroja, Slovania, za národ a slávu". Šoltés dokonca aj pieseň "Nad Tatrou sa blýska" pripisoval Kuzmánymu a nie Matuškovi.

Popri národnej piesni sa Kuzmány venoval aj piesni duchovnej. Upravil Jakobeiho Funebrál z roku 1740, doplnil 36 vlastných a vydal v roku 1838.

Veľmi aktívne sa podieľal aj na tvorbe Zpěvníka, do ktorého prispel 94 piesňami. Stal sa tak piesňami najpočetnejšie zastúpeným autorom v celom Zpěvniku. Z uvedených 94 piesní je 21 prekladov a 73 vlastných Kuzmányho piesní. Možno spomenúť tie najznámejšie: Příď, Kriste, světlo světa; Rok dokonávajíce; Ten na kříži jest má radost; Vznes se k Bohu nad oblohu; Spočívejte již v pokoji; Věřím to pevně.



Kuzmányho literárne dielo
Aj na poli literárnom bol K. Kuzmány činný. Bol spisovateľom, básnikom, redaktorom, prekladateľom, ba aj prvým slovenským kritikom a estétom. Jeho literárne začiatky sa viažu k časom štúdia na lýceu v Bratislave. Už tu písal prvé české znělky, ktoré potom aj zostavil do zbierky Znělky a následne Sonety.

Rozkvet Kuzmányho literárnej tvorby možno pozorovať v období jeho pôsobenia v Banskej Bystrici (1832-49). Tu napísal mnoho básní i kázní a zněliek. Niektoré z nich poslal Kollárovi a Hanuliakovi, ktorí ich uverejnili v almanachu Zora.

V rokoch 1836-38 vydával časopis, ktorý nazval Nimfou riek Hrona - Hronka. V Hronke uverejnil aj Kollárovu epochálnu rozpravu O literárné vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými, ako aj Chalupkovo Kocourkovo a mnohé iné. V Hronke vyšli aj prvé diela Štúrovskej generácie.

Preložil a v Hronke uverejnil aj ukážky z Mickiewiczovej poézie (Switezianka, Návrat otca) a Puškinovej básne Petrohrad. Bol obrancom poľskej a ruskej tvorby (Mickiewicz, Puškin), hlavne však bol obrancom Karla Máchu a jeho básne Máj. V Hronke uverejnil aj vlastný preklad Homérovej Iliady v časoměrových hexametroch.

Prispieval vlastnými básňami a znělkami. Medzi najznámejšie zbierky možno zaradiť diela Vodan, Děvino hnutí, Lučatinská víla, kde spracúval podnety ľudovej slovesnosti, domáce námety so zmyslom pre dynamickosť a dramatickosť pri kreslení tragiky a utrpenia. V Hronke vydal aj svoj cestopisný román Ladislav.

"Ladislav" je historicko-filozoficko-cestopisný román, v ktorom samostatne dotvoril Kollárovu myšlienku slovanskej vzájomnosti a myšlienku slovenskej spojitosti s Čechmi. Je to román o láske a o tragickom osude jednotlivcov i celých národov. obsahuje krásne opisy Tatier, Kriváňa, Považia a Nitry. Kuzmány tu využil námety a podnety získané na štúdiách v Jene. Formuloval tu princíp estetického ideálu, spočívajúci v jednote krásy, pravdy a dobra ako základných estetických kategórií, pričom vychádzal z klasicistických noriem.

Běla (1843) je básnická skladba, v ktorej čerpal zo života v meštianskom prostredí. Opísal tu lásku ideálnej dvojice Biely a Milnova so sentimentálnym ladením biedermeierovského typu. V duchu svojej estetickej koncepcie zobrazil v ich vzťahu harmonický súlad pravdy, krásy a mravnosti, bezkonfliktový vzťah ľudí naplnený pokojným a cnostným životom.

Kuzmány písal po česky do roku 1845, kedy sa pridal k Štúrovej slovenčine. V tomto roku bola povedaná prvá slovenská kázeň farárom Hodžom (Mikuláš), Šoltésom (Važec) a Kuzmánym (Banská Bystrica) na tému: "Proti pálenke". Kuzmány vo svojej skladbe Běla ako prvý použil pojem "slovenský" namiesto staršieho "slovácky".

Významná je aj jeho tvorba v období matičnom (1860-67), keď napísal mnoho básní, ktoré uverejňoval v Sokole. V mnohých oslávil Memorandové zhromaždenie i Maticu slovenskú. Snáď najznámejšou je jeho Pieseň matičnej družine, v ktorej zanechal svoj odkaz budúcim generáciám:

"Ak chcete ďalej prísť ako my dôjdeme, treba vám viac vedieť ako čo my vieme.

Treba vám vrúcnejšou vierou sa zapáliť, treba vám smelosťou väčšou sa presláviť.

Treba vám viac práce, viac trpezlivosti,



viac čistoty srdca v svätej nevinnosti..."
Karol Kuzmány
Zoznam použitej literatúry
Brtáň Rudo: Postavy slovenskej literatúry, Bratislava, SPN 1971.

Mináč V.: Slovenský bibliografický slovník, tretí zväzok K-L, Martin, Matica Slovenská 1989.


База данных защищена авторским правом ©shkola.of.by 2016
звярнуцца да адміністрацыі

    Галоўная старонка